Máme aj fejsbúk :)

APPETIZING
ADVENTURES
-
COOKBOOK
Chcete dostávať informácie o všetkých našich potulkách?
Naposledy pridané
Archív
Najčastejšie hľadané

O tom, ako ma skoro zmohla Kráľova hoľa

Začiatkom decembra sme dostali skvelý nápad. Vybehnúť pred Vianocami do Tatier. Nulová turistická klientela, nulový ruch a najmä nulový bratislavský predvianočný stres. S vidinou absolvovania dvoch ťažkých výstupov, sme si tak zbalili veci na štyri noci a vydali sa smer, ako inak, Liptovský Ján. Prvý deň bol fajn. Pozitívne naladení, dýchajúc tatranský vzduch, sme si plánovali zajtrajší výstup na Kráľovú hoľu. Vedie na ňu viacero ciest, no zo severnej strany je len jedna, a to z Liptovskej Tepličky. A keďže mne osobne sa skoro ráno nechcelo šoférovať 80 kiláčov do Télgartu, či Šumiacu, rozhodli sme sa pre severný variant. V tomto bode článku chcem len upozorniť, že treba obetovať čas strávený v aute, a odviezť sa do spomínaného Telgártu. Neskôr vysvetlím prečo.

Pri teplote -8°C nám motor ráno trošku zapriadol, po vystúpeni z auta ten môj telový zamrzol durch. Na pomalé rozbiehanie nebol čas a tak, krátko po siedmej hodine ráno, ma Lucka hnala naprieč dedinou, aby sme sa zahriali.

S vyplazeným jazykom, mierne stuhnutým, sme sa zastavili v Sedle Záploty. Pred nami trasa dlhá 25 km, s celkovým prevýšením 1 160 metrov, za nami vykúrené auto a pocit blaha zamknutý v ňom.

Prvý úsek som mal pocit, že chladnejšie už ani byť nemôže a za necelých sedem kilometrov, prechádzkou po doslova rovnej ceste, sa nám z tmavých vlasov stali šedivé. 85%-ná vlhkosť v ten daný deň spôsobila, že nám vlasy trčiace spod čiapky napadla mrazivá srieň. Rázcestie Výpad sme dosiahli približne za hodinku dvadsať.

Tu sme sa zastavili pri miestnej horárni, ale po piatich minútach sme začali chladnúť. Preto sme pookriali nad krásou prírody len veľmi letmo a pustili sa naprieč lesom, ktorý bol miestami vyrúbaný. Do Sedla Záturňa sme sa tak vďaka medvedím stopám dostali vcelku rýchlo. Pauza na osvieženie bola opäť veľmi krátka, zima bola napriek slnečnému a jasnému dňu neúprosná.

Krížom cez husté stromy, sme sa vydali na našu poslednú lesnú etapu. Po približne pol hodinke ma zrazu z vlastnej turistickej letargie prebudil ostrý slnečný lúč. Odrážal sa totiž od strechy chaty horskej záchrannej služby, vedľa ktorej sa týčil majestátny televízny vysielač.

A tu nastal zlom. Martin si totiž pri pohľade na celkom vysoký stožiar povedal, že do hodinky sa bude šušniť na vrchole. A to bola prvá chyba, ktorej som sa dopustil. Ako čas ubiehal, ten celkom veľký stožiar bol stále rovnako veľký.

Vďaka miestami hlbokému snehu, ktorý zakrýval značky na kameňoch, sme trošku poblúdili v kosodrevine, aby sme sa nakoniec opäť napojili na tú správnu trasu. Po hodinke únavného šliapania, sme sa dostali pod vrchol. Nie tesne pod, skrátka len pod neho.

Obaja vyčerpaní a uzimení, sme si telepaticky zvolili jednotnú taktiku. Nepozerať sa hore, maximálne 30 metrov pred seba. Spraviť desať krokov a ďalších desať imaginárnych krokov oddychovať. A celé to zopakovať toľkokrát, až kým sa nedostaneme na Kráľovú hoľu.

Zo začiatku to vyzeralo nádejne. Po desiatich minútach to však bolo úplne inak. Tri kroky. Pauza. Pohľad na vrchol. Pauza. Predklon, opretie sa o stehná. Dva kroky. Pauza. Pohľad na vrchol. Nadávka. Tri kroky a po nich nasledovalo, čo? Správne, opäť pauza. Unavení a nasratí na ten kusisko kopca, z ktorého neubúdalo, sme miestami upadali do beznádejných stavov.

Jeden okamih som uvažoval, že sedenie v snehu nemusí byť vôbec nepríjemná záležitosť. Ani neviem ako, ale nakoniec sme sa predsa len dostali hore. Po odfotení okolia, ma následne v miestnej útulni vyplo asi na desať minút. Počas nich som to bol len ja a moja mucha, ktorá mi lietala v hlave. Temperovaná miestnosť ma však spolu s jedlom vrátila pomaličky do reality.

Lucka bola na tom dosť podobne, ale musím sa priznať, že hore sa už cítila lepšie ako ja. Cesta smerom nadol bola celkom príjemná. Hlboký sneh nám miestami dovoľoval spúšťať sa veľkými krokmi, a pásmo lesa sme dosiahli celkom rýchlo. Môj energy level však kolísal na kritickej hranici a preto som sa pravidelne tešil akejkoľvek forme cukru. Ako som spomínal, že som sa pri odhade času výstupu dopustil prvej chyby, rozhodnutie začať túru v Liptovskej Tepličke, bolo mojou chybou druhou. Prečo? Pretože po prejdení horárne, nás k autu čakalo ešte dlhých sedem kilometrov, ktoré nám dali riadne zabrať.

Tento úsek som už išiel na výpary a tešil sa ako si v miestnych potravinách kúpim kolu a čipsy. A tak aj bolo. Po takmer hodine a pol som vykúpil miestne potraviny.

V naštartovanom aute, držiac v rukách svoje nezdravé a milované jedlo, sme s Luckou bilancovali náš výstup na Kráľovu hoľu za 09:01:19h. A poviem vám, že nikdy ma nezalial pocit eufórie tak, ako v ten neskorý predvečerný čas.

Neskôr mi Lucka povedala, že v knihe návštev si prečítala skúsenosť Michala, ktorý napísal, citujem: ,,Na tretíkrát som konečne zdolal Kráľovú hoľu. ĎAKUJEM!“ A verte mi alebo nie, nemal som ďaleko od toho, aby som nezdieľal rovnakú skúsenosť ako Michal.

Kráľova hoľa, ďakujem ti za to, že som ťa zdolal.

Copyright © 2017 by Na potulkách.sk. Všetky práva k článkom a fotografiám vyhradené

info(zavinac)napotulkach.sk