Máme aj fejsbúk :)

APPETIZING
ADVENTURES
-
COOKBOOK
Chcete dostávať informácie o všetkých našich potulkách?
Naposledy pridané
Archív
Najčastejšie hľadané

Rozsutce, alebo ako sme čakali na vrchol ako na teplé rožky


Je sobota ráno, 4:30 a nám zvoní nie veľmi obľúbená budíková zvučka a ako zombíci sa so zalepenými očami presúvame do kuchyne spraviť si ovsenú kašu spolu s čo najsilnejším čiernym mokom, aby nás to aspoň trošku prebralo k životu. Predpoveď nám hlási krásny augustový slnečný deň bez vetra i bez zrážok. Balíme batohy a vyrážame smer Terchová – Rozsutce. Popritom sa ešte stihneme rozlúčiť s takýmto výhľadom z nášho bratislavského paneláku

Na diaľnici niet ani živej duše. Však prečo by aj. Máme predĺžený víkend a všetci Bratislavčania predsa odišli na prázdniny domov na východ :) O ôsmej hodine ráno už vystupujeme na parkovisku v Terchovej v časti Štefanová a vydávame sa na našu expedíciu. Zopár áut tu už parkuje, no nakoľko nehlásia žiadne búrky, turisti si mohli trošku dlhšie pospať a vyraziť na túru neskôr. Ešte v aute, kým Maťo šoféroval, sme si zhrnuli našu trasu - celkovo 15 kilometrov s prevýšením 1 175 metrov, sme odhadovali na približne osem hodín.

Pri smerovníku sa uberáme po žltej do sedla Vrchpodžiar. Uvedené časy sú trošku prehnané, lebo namiesto plánovaných 25 minút sme boli v sedle už za 15 minút. Odtiaľ sa vydávame po zelenej do rázcestia Pod poludňovými skalami. Nakoľko sa žiadny z turistov nevydáva našim smerom a zo začiatku je v lese riadna húština, trošku nám aj lepí z obávaného stretnutia s macom. Preto si občas zatlieskame alebo zapískame (aj keď sme už videli mnoho dokumentov a prečítali viacero kníh o medveďoch a samozrejme vieme, že tie sa radšej venujú inej činnosti, než stretkám s turistami, vždy je tam nejaké „čo ak náhodou“. Takže jedno tlesknutie a zapískanie nám ani macom nijak neuškodí :))

Asi za 20 minút sme na rázcestí Pod Poludňovými skalami. Odtiaľ vedie veľmi príjemná lesná cestička občas po reťaziach alebo rebríkoch smerom nahor. Takéto lezenia máme najradšej. Nielen preto, že pozitívne podčiarknu zážitok z celej túry, ale aj preto, že takýmto spôsobom zdoláme výškové metre oveľa rýchlejšie, ako by ste išli aj tu po vlastných. Po ceste sme stretli rodinku s dvomi deťmi – dievčatkami asi vo veku 10 rokov. Mali sme o nich trošku obavy, ako zvládnu reťazové úseky, ale na naše prekvapenie to zvládli super. Pravdepodobne boli odmalička vedené k turistike. A zhodli sme sa na tom, že keď budeme mať vlastné deti, určite s nimi budeme radšej takto chodiť po horách, ako by sme mali byť zavretí v paneláku medzi štyrmi stenami. Po chvíli sa ocitáme na Rázcestí pod Tanečnicou, odkiaľ už máme Rozsutce ako na dlani.

Po ďalších piatich minútach sme prišli do sedla Medzorozsutce, kde už sa turistická premávka začala akosi zhusťovať. Pôvodný plán bol vystúpiť najprv na Malý Rozsutec a potom naspäť cez sedlo Na Veľký Rozsutec do Sedla Medziholie. Plán sme však počas cesty trošku zmenili a rozhodli sme sa ísť najprv na Veľký Rozsutec. Výstup trval niečo vyše hodinky. Počas cesty sa nám otvárali prekrásne výhľady na Liptovskú kotlinu, celú Malú Fatru, Nízke aj Vysoké Tatry a Beskydy s Babou Horou. Nakoľko však bolo veľmi sucho, bolo treba neustále pozerať sa pod nohy, nakoľko prašné sute poriadne podšmykovali aj kvalitnú obuv. Pod vrcholom na reťazovom úseku bola trošku zápcha (ale to sme ešte netušili, čo nás čaká na Malom Rozsutci :) ) a na vrchole sa to turistami len tak hemžilo.

Z vrcholu bolo krásne vidieť Sedlo Medziholie – taktiež jeden z našich dnešných turistických cieľov. Doplnili sme energiu niečím menším pod zub a vydali sme sa naspäť. Prachové častice naozaj intenzívne podšmykovali, o čom sme sa presvedčili aj na vlastnej koži a s odretými zápästiami sme pomaličky zliezali dole naspäť do Sedla Medzirozsutce. V sedle sme ani nezastavovali, priamočiaro sme pokračovali na Malý Rozsutec. Cez lúčku sme ešte prešli bez zastavenia. Ale hneď, ako začal byť terén exponovanejší, museli sme zastaviť. Z úseku, kde začínajú reťaze a stupačky, sa tiahol jeden súvislý hadík turistov, ktorý sa miestami vôbec nehýbal. No čo vám budeme hovoriť, poriadna zápcha to bola. Ak by niekto zhora chcel v tej chvíli doniesť niečo spod Rozsutca, stačilo vpohodičke zakričať. Keby sme si to jeden po druhom pekne popodávali, dostalo by sa to hore pomerne rýchlo. Na niektorých úsekoch bola zápcha dosť nebezpečná, nakoľko cestičky okolo reťazí sú pomerne úzke a ľudia smerujúci nahor sa museli vyhýbať ľuďom, ktorí už schádzali dole. Toto chcelo naozaj poriadnu dávku trpezlivosti a ohľaduplnosti. Na naše počudovanie niektorým turistom tieto vlastnosti chýbali a predbiehali sa aj napriek tomu, že naozaj už nebolo kde stúpiť. Navyše pod Malým Rozsutcom sú naozaj nebezpečné strmé svahy a bez pridŕžania sa reťazí je výstup pomerne riskantný. Miestami nás naozaj trošku oblial pot, keď sme sa už nemali kam vyhnúť, ale našťastie sme všetko zvládli bez ujmy na zdraví. Výhľady hore to ako vždy, všetko vykompenzovali.

Naspäť sme išli tou istou trasou, avšak zo Sedla Medzirozsutce na Sedlo Medziholie. Veľmi príjemný úsek, kde sme stretli len jedného turistu. V sedle sme boli za necelú hodinku a tam sme si dali zaslúženého šlofíka. Dole do Štefanovej to už bola iba hodinka, takže sme sa nemuseli nikam ponáhľať. Ale predsa sme sa ponáhľali. Nadol nás totiž poháňal intenzívny hlad, ktorý sme uhasili v Jánošíkovej kolibe v Terchovej. Misa pre dvoch ukojila všetky naše chuťové poháriky.

Mňááám. V skutočnosti by sa však bez problémov mohla volať aj misa pre troch.

Copyright © 2017 by Na potulkách.sk. Všetky práva k článkom a fotografiám vyhradené

info(zavinac)napotulkach.sk