Máme aj fejsbúk :)

APPETIZING
ADVENTURES
-
COOKBOOK
Chcete dostávať informácie o všetkých našich potulkách?
Naposledy pridané
Archív
Najčastejšie hľadané

Nie ohnisko, ale Ohnište


Tento rok celé Vysoké Tatry praskajú vo švíkoch. Aby sme sa počas víkendu každých päť minút nevyhýbali turistom brázdiaci tatranské chodníky, zachcelo sa nám trochu samoty. Zamierili sme do Nízkych Tatier. Do ich odľahlejšej časti, na málo známy kopec Ohnište.

Ako som už písal v niektorom zo svojich článkov, Stanišovskú dolinu považujem za vstupnú bránu Nízkych Tatier, odkiaľ sa vieme dostať na takmer každý vrchol a to v rozumnom čase. Preto sme uplynulý víkend za začiatok zvolili práve ústie tejto doliny, kde sme zaparkovali naše auto.

Pred nami sa črtal krásny deň a na trase Ústie Stanišovskej doliny (725m) – Horáreň pred Bystrou (885m) – Svidovské sedlo (1 133m) – Pod Ohnišťom (1 455m) – Ohnište (1533m) na nás čakala prechádzka dlhá 17,43 km, s celkovým prevýšením 876 metrov.

Prvý úsek má niečo viac ako štyri kilometre a ide sa po novovybudovanej asfaltke, ktorá nás dovedie až k turistickému uzlu, ktorým je samotná horáreň. Odtiaľto sa vieme dostať do každého kúta Nízkych Tatier, respektíve na ich hrebeň, a zvoliť si ďalší ciel svojej cesty.

Z modrej značky plynule prechádzame na žltú, tu treba byť trošku ostražitý a držať sa vľavo. Chodník sa tu rozdvojuje a značku nie je na prvý pohľad dobre vidieť, čo v prípade nepozornosti, môže spôsobiť že ostanete na modrej značke aj naďalej, a tá vás dovedie až na Chatu Generála M. R. Štefánika. Asfaltka tu razom prechádza do lesnej cesty, z ktorej sa už naskytá ucelený pohľad na samotný vrchol.

Prírodnú scenériu spestrujú pasúce sa dobytok z neďalekého kravína. Tu rovnako treba trochu spozornieť, pretože lesná cesta určená pre zvoz dreva sa tu zatáča prudko doprava. Práve v tomto bode treba zísť z lesnej cesty práve na onú lúku, a pokračovať po žltej značke, ktorú zbadáte, po troche ostrenia zraku, namaľovanú na skale, asi šesťdesiat metrov od asfaltovej cesty.

Keď prídete na koniec tejto lúky, vstupujete do lesa a prudkým stúpaním sa po približne tristo metroch dostávate do sedla. Tu si môžete odpočinúť pred posledným ťažším úsekom cesty a pookriať pri Pomníku SNP, postaveného na česť pamiatke padnutých vojakov.

Toto sedlo mám najradšej. Je tu úplný pokoj a aj keď sem-tam počuť v diaľke nástroje pracujúcich lesníkov, kotol samotného sedla pôsobí nedotknuto, a to najmä vďaka hustým mladým jedličkám, ktoré ho uzatvárajú. Spravíte len pár krokov a zrazu zmiznete v lese. V ňom už ale je prudké stúpanie veľmi citeľné o čom svedčí aj fakt, že na úseku dlhom dva a pol kilometra, prevyšujete takmer štyristo výškových metrov. Posledných dvadsať minút pred predposledným smerovníkom sa pokojne môžete vydýchať. Lesná cestička, ukotvená do machovo ihličnatého povrchu, je veľmi rovinatá a miestami sa cítite, akoby ste kráčali po mäkkom koberčeku. Osobne mám túto časť túry najradšej. Príroda tu je nedotknutá, pričom jej pôvab a krásu zdokumentoval aj vynikajúci kameraman, fotograf a hlavne milovník prírody Braňo Molnár. Vo svojom dokumente, z produkcie K2, s názvom „Nízke Tatry – Srdce Slovenska“, sme sa prostredníctvom hlasu Mariána Geišberga dostali pod kožu prírode a plnými dúškami vychutnávali zábery z tohto „medveďova“. Áno, pokiaľ sa na túru vydáte ako jednotlivec, treba byť občas hlasnejší, keďže táto oblasť je vychýrená vysokým počtom medveďov, ktoré však ako dobre vieme, sú veľmi plaché tvory.

Pohľadom na lúku, ktorou sa mimochodom dá dostať na Slemä, sme sa dostali priamo Pod Ohnište. Vrchol Slemä je nešťastne preslávený tým, že sa na ňom v roku 1944 zrútilo menšie sovietske dvojmotorové lietadlo. Pozostatky lietadla sú tam stále aj dnes a to je jeden z dôvodov, prečo sme uvedenú túru, na kopec, na ktorom kedysi vyhaslo šesť ľudských životov, nikdy neabsolvovali.

Z Pod Ohnišťa na nás čakal už len dvadsať minútový úsek s celkovým prevýšením 80 metrov, ktorý miestami viedol cez naozaj hustý lesný porast. Ked už sme si mysleli, že ďalej sa už hádam ani nedá dostať, zrazu sa nám zjavil posledný smerovník, ktorý nás definitívne uistil, že sme tu správne.

Prenádherné výhľady na celý hlavný hrebeň Nízkych Tatier, počnúc Krakovou hoľou a končiac Ďumbierom sme si v tomto panenskom tichu vychutnávali sami, takmer celú hodinu. Počas nej nás svojou spoločnosťou počastoval roj motýľov, ktoré sa absolútne neostýchali, a ponúkli sa našimi dobrotami z ruksaku.

Musím ešte poznamenať, že z tejto časti kopca sa viete, alebo lepšie povedané vedeli ste sa, dostať k jednému z najkrajších slovenských unikátov, ktorým je Skalné okno. Bohužiaľ bolo pred nedávnom znehodnotené sprejermi, a tak sa Správa Národného Parku Nízke Tatry rozhodla tento úsek uzavrieť. Škoda.

Po zaslúženom výdaji energie, sme si v absolútnom tichu zdriemli, a po hodinke sme si vymenili stráž s mladým párom turistov. Cestou nadol sme sa kochali krásou prírody a tešili sa zo zážitku, ktorým bola možnosť dotknúť sa nedotknuteľného. Neostáva mi nič iné, ako odporučiť túto trasu najmä tým z vás, ktorí nemajú radi masovky a z času na čas, si rovnako potrebujú oddýchnuť od prehustených tatranských končiarov.

Dokument: Nízke Tatry - Srdce Slovenska, si môžete pozrieť vyššie

Copyright © 2017 by Na potulkách.sk. Všetky práva k článkom a fotografiám vyhradené

info(zavinac)napotulkach.sk