Máme aj fejsbúk :)

APPETIZING
ADVENTURES
-
COOKBOOK
Chcete dostávať informácie o všetkých našich potulkách?
Naposledy pridané
Archív
Najčastejšie hľadané

Zimný výstup na Choč


Nápad vybehnúť si na Choč padol z minúty na minútu. Boli sme práve na „jarnej“ dovolenke na Liptove. A slovo „jarnej“ dávam úmyselne do úvodzoviek, nakoľko na jar, keď už sme mysleli, že budeme brázdiť prebúdzajúce sa kopce v krátkych rukávoch, napadlo za jeden večer niečo okolo 50 centimetrov snehu. A keďže je výstup na Veľký Choč (1 607 m) pomerne bezpečný aj počas snehovej pokrývky a neplatí preňho žiadna uzávera, rozhodli sme vybehnúť práve na tohto velikána. Taktiež sa o Choči hovorí, že ponúka jeden z najkrajších výhľadov na Slovensku, tak sme sa chceli o tom na vlastnej koži presvedčiť.

Choč som mala inak odmalička veľmi rada. Ako malé dieťa som si totiž nevedela dobre zapamätať názvy kopcov, lebo všetky vyzerali úplne rovnako a nechápala som, ako to tí dospeláci môžu vedieť, ktorý vrch je ktorý. Ale zato Choč som vedela identifikovať hneď. Nie je síce až taký vysoký, ale pretože nepatrí do typického hrebeňovitého pohoria, ale je viac menej individualistom, ľahko ho rozpoznať už z diaľky, nakoľko prevyšuje okolité hory o približne 500 výškových metrov. Myslím, že okrem Choča som si dobre pamätala ešte Kriváň a Rozsutce. A to bolo asi tak všetko. Teraz je to už o trošku lepšie (snáď).

Trasu sme začínali v obci Valaská Dubová, ktorá leží v nadmorskej výške 649 m. Keďže sme boli ubytovaní v Liptovskom Hrádku, do Valaskej Dubovej sme sa dostali rovno po diaľnici smerom na Ružomberok. Cesta autom trvala približne 45 minút. V obci sme zaparkovali pri miestnej krčme. Pre istotu sme ešte paranoidne vybehli dovnútra, či tam predsa môžeme auto nechať, ale pani obsluhujúca nás ubezpečila, že je to tu každému viac-menej jedno, kde si auto nemáme. Prvých 20 minút cesty sme išli po otvorenej cestičke, ktorá stúpala iba mierne. Či bola asfaltová, štrková alebo len z prašnej hliny, to netušíme, nakoľko už tu dole sme sa začali trošku brodiť v snehu. Po vstupe do lesa to už vyzeralo ako z vianočnej Popolušky. Stromy komplet zasnežené, nielenže ste sa museli sústrediť ako šľapete, bolo treba dávať pozor aj na hlavy, lebo ťažký sneh sa dlho na konároch smrekov neudržal a mohol vám spôsobiť poriadne boľavé zranenie hlavy. Našťastie bola cesta vyšľapaná, niekto nás už ráno predbehol a tak sme mohli bez problémov k dobru využiť stopy niekoho iného. Občas bol sneh trochu šmykľavý, nakoľko bola teplota vzduchu pomerne kolísavá a sneh sa striedavo topil a následne primŕzal. Ale aspoň sme mali možnosť vyskúšať naše nové mačky a návleky. Zo začiatku to bola celkom sranda, takéto brodenie sme ešte nikdy predtým nezažili. Prestávalo nás to baviť až po chvíli, keď sme zistili, že ako náhle urobíme jeden krok vpred, prešmykne nás to o polovičku kroku vzad. Takže namiesto plánovaného času 1:40 sme do Strednej Poľany išli vyše dvoch hodín. Síce bolo vonku niečo pod nulou, zahriati sme boli až až, čiže nám na výstup stačilo termotričko (áno, skoro sme sa priblížili k nášmu pôvodnému plánu chodiť po horách len v krátkom rukáve). Po celú cestu sme poriadne nezahliadli ani jednu značku, nakoľko aj kmene stromov boli celé od snehu. To, že sme na Strednej Poľane sme iba vydedukovali našim siedmym turistickým zmyslom, lebo po smerovníku nebolo ani stopy.

Po prejdení otvorenej lúky opäť vstupujeme do redšieho lesa. Tam sa všetko naše potešenie z vopred vyšliapaných stôp úplne rozplynulo, nakoľko sme stretli skupinku skialpinistov, ktorí nám všetky možné stopy zahladili. Nevadí, o to lepší bol ten pocit, keď sme po hodine a pol vyšli na samí vrchol. Síce hore fúkalo a mrzlo zároveň a nebolo vidieť ani na 2 metre, výstup stál určite za to. Neporušená panenská príroda, počasie presne také, po akom každý z nás túži na Vianoce.

A keďže na Vianoce bolo blato, teraz sme si sneh užívali plnými dúškami. Kvôli silnému vetru sme nezotrvali na vrchole dlho. Doplnili sme tekutiny vo forme horúceho čaju a už sme aj kráčali smerom dole. I keď kráčaním by som to nenazvala, skôr to bolo šúchanie, pričom sme sa dole došúchali za vynikajúci čas – 2 hodiny. Na Poľane sa medzitým trošku vyjasnilo a tak sme aspoň chvíľku mohli nasávať energiu z povestných výhľadov.

Na záver by som len dodala, že aj zimná turistika má svoje čaro. Na túrach v zime stretnete určite menej ľudí, ako v lete. Taktiež Vám nehrozia žiadne búrky a ani medvede, nakoľko je veľká pravdepodobnosť, že ešte spia (i keď prvého apríla by som si tým až tak istá nebola a macovia by stretnutie s nami mohli poňať ako prvoaprílový žartík). Čo je ale veľmi dôležité - nezabudnúť sa natrieť krémom s UV faktorom (aspoň 30, najlepšie 50), lebo síce je vonku pod nulou, ale slnko je oveľa silnejšie ako v lete, nakoľko sa zo snehu odráža priamo na vás. So snehom je spojený ďalší strašiak a to snežná slepota. Ultrafialové žiarenie sa zosilňuje priamoúmerne s narastajúcou nadmorskou výškou, plus ako som už vyššie spomenula – sneh veľmi dobre odráža slnečné lúče. Ak sa spoja dohromady tieto dva faktory, môže nastať mierne poškodenie očnej rohovky UV žiarením, ktoré sa prejavuje veľmi nepríjemnou rezavou bolesťou a niekedy postihnutý nie je schopný ani poriadne otvoriť oči. Je to ako keď to v lete preženiete s opaľovaním a páli vás pokožka, tak veľmi zjednodušene povedané - nespálite sa na pokožke, ale na očnej rohovke. Tak ako aj pri spálení kože, snežná slepota ustúpi približne za 24-48 hodín. Ale ak si nechcete pokaziť zimnú dovolenku takýmto nepríjemným zážitkom, určite vždy noste so sebou slnečné okuliare s kvalitným UV filtrom.

Copyright © 2017 by Na potulkách.sk. Všetky práva k článkom a fotografiám vyhradené

info(zavinac)napotulkach.sk